Máte pred Vianocami najviac roboty, lebo ľudia v sebe zrazu objavili štedrosť?

Je to typické pre celý svet, že v tomto období ľudia trocha viac otvárajú svoje srdcia, vnímajú, že okolo nich sú tí, ktorí potrebujú pomoc. Platí to aj na Slovensku. Myslím, že je to prirodzené, no práve teraz si možno ľudia môžu nastaviť nejaký trvalý príkaz, raz za mesiac prispieť na dobročinnú vec a pomáhať takto počas celého roka. Pomoc je potrebná neustále. Teraz sú napríklad detské domovy zavalené plyšovými hračkami, ale tie deti potrebujú skôr lásku a starostlivosť po celý rok. Takže celých dvanásť mesiacov by sa malo robiť na tom, aby sa mohli dostať do náhradných rodín.

Sú Slováci štedrí, empatickí a ochotní pomáhať napriek tomu, že mnohí majú hlboko do vrecka?

Medzi Slovákmi vnímam dve skupiny ľudí. Takých, ktorí pomáhajú bez ohľadu na to, koľko majú sami peňazí, sú jednoducho štedrí a pomáhajú buď finančným darom alebo dobrovoľníctvom. Tá druhá skupina ľudí, tých vnímam ako zranenejších - možno nemali šťastie v detstve, musia či museli čeliť rôznym problémom. Oni necítia možno takú náklonnosť k druhým, nepomáhajú, lebo sa boja, že ich peniaze budú možno zneužité. Tých, ktorí dávajú, tých uznávam a tých druhých neodsudzujem, pretože podľa mňa aj oni akoby potrebovali pomôcť, lebo sami majú nejaký problém.

Ľudia sú niekedy doslova bombardovaní na uliciach, v obchodných centrách či pred zdravotníckymi zariadeniami aktivistami, ktorí majú v rukách pokladničky, a priamo ich oslovujú. Nie je to až kontraproduktívne?

Napriek tomu si myslím, že u nás je toho stále málo oproti zahraničiu. Američan, keď otvorí schránku, vyvalí sa naňho množstvo letákov so žiadosťami o pomoc. Je to omnoho intenzívnejšie. Tu nie je pointa v tom, že mám prispievať na každú kampaň, ktorá sa na mňa valí. Dôležité je, aby si človek vybral to, čo je preňho dôležité, čomu verí, čo považuje za prospešné. Takto je to v poriadku a fér.

Vedia Slováci čerpať pomoc? Vedia, na koho a akým spôsobom sa obrátiť?

Preto je dôležité, aby tu bola sieť organizácií, ktoré sú ľuďom blízko fyzicky alebo tematicky, že sa špecializujú na nejaké zdravotné postihnutie, na chudobu... Ak je takáto sieť silná a zdravé krajiny niečo takéto majú, potom ich ľudia vedia nájsť. Myslím, že Slovensko aj v porovnaní s okolím na tom nie je zle. Máme tu slušnú sieť organizácií, aj keď mnohé trpia detskými chorobami, sú podfinancované, potrebujú sa trochu sprofesionalizovať. Ale aby som odpovedal na vašu otázku - moja skúsenosť je, že ten, kto naozaj potrebuje pomoc, sa o nej vždy nejako dozvie.

Vaša nadácia má široké pole pôsobnosti. Ktorá z jej aktivít je vám najbližšia?

Mám rád jednak bezprostrednú pomoc, keď vidíme okamžitý efekt, šťastné úsmevy. Ale možno ešte radšej mám ťažšie projekty, kde pomáhame riešiť samotný problém, keď sa rieši prevencia, a robí sa niečo, aby ani nemusel ten problém vzniknúť. Napríklad teraz robíme veľký projekt Generácia 3.0, ktorý je zameraný na zlepšenie vzdelávania na Slovensku.

Akou sumou pomôže vaša nadácia ročne?

Sú to približne 3 milióny eur, ktoré prerozdeľujeme na rôzne účely.

Ako často zvyknete naraziť na podvodníkov, ktorí sa snažia na charite zarobiť?

Určite sa nájdu aj takí, pochybní ľudia, pochybné organizácie... Títo veľmi kazia dobré meno všetkým slušným organizáciám. Našťastie mám pocit, že rokmi sa počet podvodníkov znižuje. Kedysi som napríklad vnímal, že boli siete žobrákov organizované mafiami, no zdá sa mi, že je to na ústupe. Stále je však dôležité preverovať si, komu pomoc dávame a hlavne sa tým nedať znechutiť. Špekulanti sa nájdu v každom sektore. Ja si napríklad na ulici kúpim Nota Bene, ale finančné dary dávam radšej organizáciám, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova, len málokedy priamo žobrákovi na ulici. Ale aj keď podporujem nejakú organizáciu, snažím sa preveriť si ju, pozrieť si jej doterajšiu činnosť, akých má partnerov. Toto robíme aj v Nadácii Pontis, dávame stovky podpôr ročne mnohým organizáciám a starostlivo príjemcov vyberáme. Potom sa už nájde možno len pol percenta, keď pri neskoršom preverovaní zistíme, že to nebolo až tak efektívne použité, ako sme plánovali. Myslím, že to je zanedbateľné.


Vaša nadácia má záštitu aj nad charitatívnym projektom Nového Času Srdce pre deti. Ako túto spoluprácu hodnotíte?

Trvá od roku 2011 a prináša úžasné výsledky. Pomohli sme už viac ako 100 000 deťom v núdzi. Išlo o rôznu formu podpory, deti získali zdravotnú pomôcku, ktorá zmiernila ich hendikep, alebo mali možnosť absolvovať rehabilitáciu, operáciu, ktoré im pomohli zmierniť ich znevýhodnenie. Iným sme sa postarali o strechu nad hlavou, aby mohli fungovať podobne ako ich šťastnejší rovesníci. Hlavnými hrdinami sú tu vaši čitatelia, ľudia, ktorí prispeli za tie roky sumou vyše 2,6 milióna eur. Vďaka týmto peniazom všetka pomoc mohla byť zrealizovaná.

Vaša nadácia nedávno oslávila 20 rokov. Ako dlho v nej fungujete vy?

Dvanásty rok. Od svojich pätnástich som dobrovoľníčil v Slovenskom skautingu, takmer všetok svoj voľný čas som zdarma venoval práci s deťmi. Neskôr som písal časopisy či knihy, aby aj ostatní mohli robiť takúto činnosť. Keď sme pomáhali po víchrici, ktorá zrovnala Tatry, spoznal som sa pri tom s ľuďmi z Nadácie Pontis. Zapáčilo sa mi to a neskôr som k nim prešiel.

U vás zrejme pracovný čas nie je prísne obmedzený ôsmimi hodinami denne.

Toto je typ práce, ktorú človek robí z presvedčenia, a až tak si nepočíta pracovný čas. Je to práca v mnohom ako každá iná, len má možno oveľa väčší moment zmysluplnosti či vnútorného naplnenia. Stále sa snažím chodiť zdarma školiť manažérov neziskoviek či mladých ľudí, ktorí chcú meniť Slovensko. To je momentálne môj najväčší dobrovoľnícky príspevok, už mám tri deti, takže nedobrovoľníčim až tak často ako v minulosti.